Mohol znovu strieľať góly Petrovi Čechovi, no prednosť dal michalovskému snu o extralige

Pred 31-ročným hokejovým útočníkom Marekom Mašlonkom stála v lete opäť dilema. Odísť späť do Anglicka, užívať si klubové výhody ako dom, záhradu, auto, či možnosť trénovať na ľade aj s futbalovou hviezdou Petrom Čechom? Alebo ostať na Slovensku a vybojovať s Michalovcami historický postup do Tipsport ligy? Vybral si druhú možnosť. Za štyri roky mimo domova si zarobil slušné peniaze v Kazachstane, hokejovo vyzrel vo Francúzsku a užil si vynikajúci anglický život. Po návrate domov ale zhodnotil, že peniaze nie sú všetko, a hoci ho zahraničie nesmierne obohatilo, rozhodol sa ostať doma. Po prvom roku na Zemplíne toho rozhodne neľutoval, v drese Michaloviec totiž prežil najkrajší hokejový rok.

 

Nevyhrávajú mená, ale kolektív

Rozbeh do novej sezóny máte slušný, držíte sa na popredných miestach, spokojnosť?
Hráme čelo tabuľky, čo sme aj chceli. Každý sa ale chce proti nám vytiahnuť a chytiť, máme to o to ťažšie. Pominulé roky sme išli len prekvapiť, teraz sme ale favorit a každý proti nám podáva heroické výkony. Bolo to tak aj v Topoľčanoch či s Humenným. 

Bude podľa vás náročnejšie obhájiť prvoligové prvenstvo?
Určite to bude náročnejšie. Všetci tu rozprávajú len o titule a baráži, no ja by som to krotil. Poďme postupnými krokmi a buďme skromnejší. Takto môžeme skôr uspieť. 

Navyše, liga je po príchode Martina a Humenného o čosi kvalitnejšia než vlani...
Jasné, aj keď hralo u nás Humenné, tak sme videli, že nebolo vôbec do počtu. Sú to tímy poskladané z bývalých extraligistov či top prvoligistov a liga má určite vyššiu úroveň než v minulom ročníku.

Váš káder sa oproti vlaňajšku trochu zmenil, je podľa vás silnejší?
Všetko robí partia. Môže tu prísť aj Sidney Crosby, no keď nebudeme partia v kabíne, určite nedosiahneme na najvyššie ciele. Dnes nevyhrávajú mená na ľade, ale kolektív v šatni. U nás je to v tomto smere dobré. Akurát si musíme nastoliť ešte nejaké pravidlá a potom budeme silnejší.


foto: novinyzemplina.sk

Zahraničie dal bokom, peniaze nie sú všetko

Fanúšikov v Michalovciach opäť baví hokej a chodia v hojnom počte. Je to rozdiel oproti minulej sezóne, ktorú ste začali vo Vranove len s pár skalnými fanúšikmi?
Určite je to veľký rozdiel, keďže do Vranova chodilo len veľmi málo našich fanúšikov. Som šťastný, že si ľudia našli cestu na michalovský štadión, ktorý je mimochodom naozaj krásny. My sa im snažíme za to odvďačiť dobrým hokejom. Aj keď sa nám to nie vždy podarí, snažíme sa, aby boli ľudia spokojní a chodilo ich na štadión čoraz viac a viac.

Na Slovensku ste druhý rok po vašom štvorročnom putovaní za hranicami. Čím vás presvedčili Michalovce?
V prvom rade mi nevyšiel angažmán v Poprade, no nechcel by som sa k tomu veľmi vracať. Mal som aj teraz ponuky zo zahraničia, no povedal som, že najradšej by som sa pokúsil s Michalovcami dostať do Tipsport ligy. Máme to super rozbehnuté, mužstvo vyzerá dobre, a verím teda, že sa nám to podarí.

Michalovce majú výborné zázemie aj podmienky, no nebolo by zahraničie finančne výhodnejšie?
Finančne by boli ponuky z Anglicka či Francúzska stále o niečo lepšie. Mal som ponuky aj z extraligy, no ide o to, že niekedy je menej viac. Ja som sa o tom presvedčil už v Poprade. Peniaze nie sú všetko. Ak nemá hráč dôveru od trénera, môže mať neviem koľko peňazí, no spokojný nebude. 

 

Fanúšikovia v Nitre? To musíte zažiť!

Boli roky strávené v Kazachstane, Anglicku či Francúzsku pre vás dobrou skúsenosťou?
Určite. Radím mladým hráčom, ak majú možnosť, nech idú do zahraničia si zahrať ten hokej. Niekto si myslí, že v Anglicku či Francúzsku sa hrá druhotriedny hokej, no treba to zažiť a skúsiť. Nie je to jednoduché. Človek tu má kamarátov, rodinu, a tam by musel byť sám. Keď som bol v Kazachstane, to bolo ešte o inom, na to musel byť hráč silný aj psychicky, aby tam vydržal hrať.

Prečo ste tam teda vtedy išli, navyše po dvoch dobrých sezónach v Nitre?
Najmä kvôli lákavej finančnej ponuke. Zavolal ma tréner Klinga, ktorý tam išiel prvý rok trénovať. Chcel som si aj vyskúšať niečo iné. V Nitre som už nebol najmladší.

Neľutujete, že ste odišli z Nitry tesne predtým, než sa dostala na vrchol?
Tréner Stavjaňa si robil nové mužstvo a stále sa čakalo, čo bude. Mne vtedy vyšiel ten Kazachstan a nechcel som už čakať. Finančne som si tak polepšil, že človek už nemal nad čím rozmýšľať. Hokej hráte aj z lásky, no aj pre peniaze. 

Myslím ale, že tie dve sezóny pod Zoborom boli vaše najlepšie v extralige...
Ešte by som podotkol, že aj v Kežmarku bolo super, keď som hral v jednej päťke s Rišom Šechným. Ten urobil zo mňa za mesiac jedného z najlepších strelcov tímu. V Nitre ale bolo naozaj super. Čo sa týka atmosféry, na to budem spomínať do konca života. A to sa vtedy Nitra ešte len začínala drať do popredia, keď ten druhý rok, čo som tam bol, sme si vybojovali bronz. Tí fanúšikovia sú neuveriteľní, to sa nedá opísať, to musíte zažiť. 

Riša Šechného ste zažili ako spoluhráča, teraz už pôsobí ako asistent trénera Chudého. Zmenil sa nejak?
Kdeže, stále je rovnaký, a stále rovnako vtipkuje (úsmev). V tom Rišo nebude nikdy iný. Stačilo, keď povedal hráčovi, aby sa postavil na nejaké miesto, potom ste len dostali prihrávku a stačilo dvíhať ruky. Bol to pán hokejista a nie nadarmo jeho dresy visia pod stropom v Michalovciach aj Zvolene. 


foto: k6fm.com

Anglický raj a Petr Čech v hokejovej bránke 

Nemyslíte si, že štyri roky mimo Slovenska vám sťažil návrat do najvyššej súťaže?
Nebol som tak na očiach, ako keď som hrával doma. Akoby kluby na mňa zanevreli a nikto ma tu nepoznal. Keď odídete na štyri roky do zahraničia, už nikto nevie, či tam stále hráte, ako hráte, či máte formu a podobne. No nie je ale všetko hrať na Slovensku. Ako som spomínal, prajem mladým chalanom, aby to zahraničie skúsili. Nech zažijú, ako je tam postarané o hráčov a aký je život v iných krajinách. Človeku to dá taktiež veľa, nie je to len o hokeji.

Kazachstan, Francúzsko, alebo Anglicko? Ktoré pôsobisko vám učarovalo najviac?
Anglicko, jednoznačne. Mali sme tam s priateľkou celý dom so záhradou pre seba, klub nám zabezpečil aj auto, výplaty boli vždy načas, to bolo naozaj perfektné. Chodili sme tiež pozerať na futbalový Arsenal, keďže s nami chodil na ľad ich brankár Petr Čech. Raz do týždňa si s nami zatrénoval a potom nám vybavoval lístky do skyboxu. Chodili sme aj na Ligu Majstrov, takéto zážitky sú na nezaplatenie. 

Aj v hokeji je Petr Čech brankár? Ako mu to išlo na tréningoch?
Áno, chytá aj na ľade ako brankár. Nestrieľali sme mu ale príklepy okolo hlavy (smiech). Občas sme mu aj hodili puk do lapačky, nech si niečo chytí a sebavedomie mu išlo hore. Keď sme sa rozprávali, hovoril mi, že ako chlapec si vyberal medzi hokejom a futbalom. Otec ho ale nakoniec dotlačil k futbalu, no inak by mal potenciál aj v hokeji. Chytal výborne, každý bol z neho prekvapený.

Ako sa vôbec dostal k vám na tréningy a ako na vás zapôsobil?
Mali sme jedného slovenského trénera, s ktorým sa Petr dobre poznal, preto aj s nami mohol chodiť raz za čas večer na ľad. A k Petrovi musím povedať, že spoznať tak skromného človeka s takou slávnou históriou, to je fakt ťažké.

 

Vianoce v Kazachstane s vifonkou a suchými rožkami

Anglicko nie je pre Slovákov tradičná hokejová destinácia...
To si len niektorí Slováci myslia. Keď si ale vygooglite ich štadióny, uvidíte tam desaťtisícové haly. To by sa niektorým Slovákom ani nesnívalo. Keď si pozriete Cardiff či Shefield, ktorí hrajú Ligu majstrov, tak každý vidí, že tie tímy majú svoju úroveň. Ani by som nepovedal že extraligovú, keďže tam sa hrá úplne iný hokej. Hrá sa tam ten zámorský štýl, tvrdo do tela. Ak to mám v krátkosti zhrnúť, pre mňa bol Kazachstan zaujímavý finančne, Francúzsko hokejovo a Anglicko bolo o živote.

Z Kazachstanu majú mnohí hokejisti aj bizarné zážitky, aj vy ste tam niečo zaujímavé zažili?
Vypichnem len jednu príhodu. Na Vianoce, štedrý deň, 24. december, a my sme išli do Almaty vlakom 23 hodín. To bol náš štedrý deň, keď sme jedli vifonky a suché rožky (smiech). 

Teraz už ale nie je Kazachstan tak zaujímavý ako kedysi...
Niekedy to bolo finančne zaujímavé, no teraz už tak nie je. Vtedy sa to oplatilo v porovnaní aj s extraligou. Ľudia si myslia, že hokejisti len prídu na tréning, niečo odohrajú, majú voľno a perfektne zaplatené. Nehovorím, že v tých TOP extraligových kluboch teraz nie sú peniaze, no nie je to až tak ideálne, že by som už do konca života nič nerobil, sedel na stoličke a mal vyložené nohy.

Máte 31 rokov, už ste v hokeji čo-to zažili, aký bol zatiaľ váš najkrajší moment kariéry?
Asi minuloročný prvý titul s Michalovcami. Prvý titul je proste prvý titul. Bolo to asi najkrajšie obdobie mojej kariéry. Som za to vďačný, že som tu a máme super vedenie, trénera aj fanúšikov.

 

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Marek Mašlonka (@m.m_11),