Rád trénuje navyše, aj preto sa ako 21-ročný udomácnil v elitnej obrane obhajcu titulu

Pred dvoma rokmi mu pomedzi prsty unikol svetový šampionát do dvadsať rokov. V jeho rozlete ho pribrzdilo nešťastné zranenie. Dvadsaťjedenročný Martin Bdžoch povestné "keby" vypustil z hlavy a snaží sa opäť dostať na vrchol. Ak obhajca prvoligového titulu z Michaloviec hľadal poctivého a cieľavedomého hokejistu, ktorý vie čo chce, nemohol si azda vybrať lepšie. Rodák zo Spiša sa vlani svojimi výkonmi prebojoval aj do zostavy extraligového Popradu, no cez leto si zvolil zemplínsku cestu. A zatiaľ neľutuje. Veď od začiatku súťaže hrá v prvej obrannej dvojici s trojnásobným majstrom Slovenska a michalovským kapitánom Marekom Kolbom.

Prvý gól si šetril domov

Martin, ako chutil premiérový gól v drese Michaloviec na ľade materského klubu v Spišskej Novej Vsi?
Bol to skvelý pocit. Predsa, ten zápas bol pre mňa trochu špecifický a niečím iný. Valec (pozn. r. Tomáš Valečko) si robil srandu, že podľa neho si doma v Spišskej naložím veľa do batôžteku, tak som to mal potom na mysli a snažil sa hrať jednoducho. Na začiatku som pociťoval miernu trému, no to pomaličky opadlo a hralo sa mi dobre. Postupne som sa uvoľnil a gólik tomu pomohol. Využil som chybu a som rád, že to tam padlo a prekonal Suryho (pozn. r. Filipa Suráka). Aspoň nemal dôvod sa mi smiať, že som mu nedal gól, ako to bolo naposledy, keď som hral v drese reprezentačnej dvadsiatky (úsmev). Musím ale priznať, že teraz som mal aj šťastie, no to k hokeju patrí. Prišla ma povzbudiť rodina aj veľa kamošov, takže sa veľmi teším, že môj prvý gól padol na rodnom ľade. Dôležitejšie je víťazstvo a to ma teší ešte viac.

So vstupom do novej sezóny musíte byť maximálne spokojný. S Michalovcami ste na čele súťaže a vy ste sa udomácnili v prvej obrane v tíme obhajcu prvoligového titulu po boku ostrieľaného trojnásobného majstra Slovenska Mareka Kolbu...
Áno, som naozaj spokojný. S Marekom som nehral v príprave a obrannú dvojičku tvoríme až od začiatku súťaže. Postupne sme si na seba zvykali a oťukávali sa, ale tak to má asi každý. Myslím si, že pomaličky to ide hore a stále sa to zlepšuje. Hrá sa mi s ním dobre. Ja ako mladý sa mám čo učiť a nie len od Mareka, ale celkovo od starších a skúsenejších hráčov ako aj Dana Hančáka či Tomáša Valečka. Je to pre mňa výborná škola a skúsenosť.

Keďže v prvej formácii hrávate už od prvého ligového duelu, tréner musí byť zrejme s vašimi výkonmi spokojný...
Tak to verím, že je. Tréner mi dal dôveru, šancu hrať v prvej obrane s Marekom a som za to vďačný. Môžem sa niečo priučiť a čo to odkukať, nazbierať množstvo skúseností. Snažím sa odviesť maximum v každom zápase i tréningu.

Vyzerá to tak, že Michalovce sú opäť najväčším favoritom na ligový titul. Cítite na sebe väčšiu zodpovednosť? 
Áno, vyzerá to tak, no každý zápas je náročný. Liga je vyrovnanejšia aspoň do prvej polovice tabuľky. Je to určite väčšia zodpovednosť, no snažím sa nemyslieť na to takto, aby som na seba nevytváral zbytočný tlak. Hokej ma momentálne veľmi baví a snažím sa užívať si ho a mať z neho radosť. Samozrejme, stále chcem odviesť maximum zodpovednej a poctivej roboty.

Máte od vedenia konkrétne ciele? Hovorí sa otvorene aj o baráži alebo postupe do extraligy?
Bavili sme sa aj o postupe do extraligy. Chceme to všetci, či už vedenie, tréneri, hráči alebo ľudia a fanúšikovia. Bolo by to úžasné, ak by sa to podarilo. No náš prvoradý a najbližší cieľ je obhájiť prvoligový titul. Potom budeme detailnejšie rozoberať a sústrediť sa na ďalší cieľ.

Foto: hokej.sk Foto: hokej.sk

Michalovce ako úspešna výzva

Ako sa vlastne zrodil cez leto váš prestup zo Spišskej Novej Vsi na Zemplín? 
Michalovce prišli s konkrétnou ponukou a chceli mladého obrancu. Ja som vtedy ešte ale trošku váhal, lebo som si vybavoval nejaké skúšky do prvej českej ligy a čakal som, ako sa to vyvinie. Samozrejme, bol som veľmi rád, keď mi pán Tirpák prvýkrát zavolal a oslovil ma. Mal som šťastie, že Michalovce boli ochotné, trpezlivé a dali mi v tomto priestor. Nakoniec sa mi nepodarilo vybaviť žiadnu skúšku a ja som už nechcel čakať a komplikovať to. Celý ten čas som bol v kontakte s Michalovcami, no a tak som sa dohodol s nimi. Začal som s nimi hneď v príprave od druhého tréningu. Chceli sme urobiť aj striedavé štarty s extraligovým Popradom, kde som končil minulú sezónu, no nevyšlo to.

Nebáli ste sa, že pri silnej konkurencii bude o čosi náročnejšie presadiť sa?
Konkurencie som sa nebál, predsa pár hráčov som tu poznal a je lepšie ak zdravá konkurencia je. Som ,drič´, bral som to ako výzvu a chcel som presvedčiť seba, trénerov i vedenie, že si vybrali správneho mladého obrancu. Myslel som pozitívne a vôbec nepremýšľal nad tým, či sa presadím, alebo nie. Bol som si vedomý, že jednoduché to nebude, ale tešil som sa. A vyšlo to, takže som zatiaľ veľmi rád.

Veľa mladých hokejistov, ktorí majú problém plnohodnotne sa presadiť v seniorskom hokeji, skúšajú zahraničie. Prečo ste vy nakoniec uprednostnili Michalovce pred zahraničím? 
Jediná moja myšlienka, čo sa týka zahraničia, bolo Česko. Bol som v kontakte s Přerovom aj so Znojmom. Ale nakoniec to padlo. Snažil som sa dostať šancu aj v našej extralige, ale ešte je na to asi čas. Kým som to všetko riešil, tak Michalovce čakali a boli trpezlivé, čo si veľmi vážim. Boli nakoniec najlepšou voľbou, urobil som v kariére krok vopred a posunul sa ďalej. Je to obhajca a snaží sa o postup do najvyššej súťaže. Sú to nové skúsenosti a som naozaj vďačný, že tu môžem byť.

Foto: Noam PhotoFoto: Noam Photo

Trpezlivosť kariéru prináša

Pred necelými dvoma rokmi vás pribrzdilo nešťastné zranenie. Vtedy ste veľmi túžili prebojovať sa do finálnej nominácie na majstrovstvá sveta juniorov. Myslíte, že ak by to vyšlo, mali by ste ľahšiu cestu do seniorského hokeja? Alebo to všetko závisí len na výkonoch? 
Už nad tým takto nepremýšľam. Neovplyvním to. Mohla byť ľahšia, no vôbec nemusela. Myslím si, že hokejová cesta je niekedy poriadne kľukatá, nie je jednoduchá a ovplyvňuje ju viac faktorov, nielen výkony, treba mať aj trošku šťastia. Hokej je šport a niekedy sa darí viac, inokedy menej. Tak to je aj v kariére. Musím na sebe neustále pracovať a byť trpezlivý, myslieť pozitívne a výsledok sa dostaví. U niekoho skôr, u niekoho neskôr. 

Teraz však vaša šanca prišla a zdá sa, že vy ste sa jej poriadne chytili. Našli ste v Michalovciach profesionálne hokejové podmienky? 
Áno, dostal som šancu a príležitosť. V Michalovciach máme vytvorené profesionálne podmienky. Všetko je zabezpečené, či už čo sa týka stravy, ubytovania, peňazí, regenerácie alebo výstroja. Michalovce by si zaslúžili postúpiť, no to už závisí od nás na ľade.

Okrem projektu reprezentačnej dvadsiatky prvýkrát pôsobíte mimo domova, aj keď to máte v podstate na skok, domov sa tak často asi nedostanete. Začínate si zvykať na hokejový život?
Je to tak. Som prvýkrát mimo domova a domov chodím v rámci možností, keď  sa to dá. Cez týždeň som ale v Michalovciach. Ak už domov idem, tak je to cez víkend, ak je trošku viac voľna, pozrieť rodinku aj kamarátov. Pomaly si zvykám, no nie je to pre mňa nič cudzie, pretože hokej hrám od mala a postupom času som zisťoval, ako to chodí. Mňa hokej baví a tiež všetko, čo k nemu patrí. Ak mám poobede voľno, tak buď oddychujem, alebo niekam zájdeme spolu so spoluhráčmi, alebo idem na štadión urobiť niečo navyše. 

V tíme máte aj ďalších troch rodákov zo Spiša. Sú vám zo začiatku nápomocní?
Jasné, aj keď si myslím, že je najlepšie, ak človek zistí sám, ako to funguje a oťuká sa. No samozrejme, že mi pomáhali a stále mi v niečom pomôžu, ak niečo treba. Teraz je už toho menej. Teraz mi pomáhajú väčšinou v hre (úsmev).