S hokejom precestoval svet. Obľúbil si Kodaň, dvojdňové cesty vlakom či kazašský šašlík

Po rokoch v zahraničí sa Ján Jarábek vrátil späť na Slovensko. Sympatický obranca precestoval s hokejom množstvo krajín a zažil veľa zaujímavých príbehov. Zahral si hokej na severe Európy, ale zažil aj studený Kazachstan či trochu netradičné hokejové prostredie na ostrovoch. Teraz sa však vrátil domov a prišiel pomôcť vystužiť defenzívu Dubnice nad Váhom. V druhom kole St.Nicolaus 1. Hokejovej ligy bol pri gólovej prestrelke na ľade Trnavy. Z víťazstva sa napokon po záverečnej siréne radovali hostia z Dubnice. Úsmev na tvári mala aj nová posila tímu, ktorú sme po stretnutí vyspovedali.

Návrat domov po siedmich rokoch

Dubničania nezačali na ľade Gladiátorov práve najlepšie. „Do stretnutia s Trnavou sme vstúpili veľmi zle. V prvej tretine sme strácali množstvo pukov a domáci nás prečíslovali. Cez prestávku sme si v kabíne niečo povedali a v druhej časti to už bolo lepšie. Začali sme hrať jednoducho a viacej strielať. Rozbehli sme sa a zápas sme nakoniec úspešne zvládli,“ zhodnotil duel skúsený obranca, v ktorom si Dubnica pripísala prvé víťazstvo v sezóne.

Ján Jarábek sa vrátil na Slovensko po siedmich sezónach strávených v cudzine. „Mal som aj iné ponuky zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. Zavážilo to, že môžem byť doma a hlavne, že sa tu zišla skvelá partia chalanov. Veľa z nich poznám už dlhšie, keď som s nimi hrával ešte v Trenčíne alebo aj v iných súťažiach. Základom úspechu je dobrý kolektív a dúfam, že to spolu potiahneme až do Extraligy,“ ozrejmil svoj prestup odchovanec Dukly Trenčín.

Do súťaže pribudli nové mužstvá a tým sa zvýšila aj konkurencia v lige. „Nováčik z Martina má v kádri množstvo šikovných hráčov, ktorí budú podľa mňa produktívni. Počul som, že Michalovce a Skalica hrali minulú sezónu vynikajúco a očakáva sa to od nich aj v tomto ročníku. Verím, že sa im dokážeme vyrovnať a pobijeme sa s nimi o špicu,“ dodáva odhodlane nová posila tímu.

Krásne, no poriadne drahé Dánsko

Svoju hokejovú kariéru odštartoval v Dukle Trenčín. „Rád si zaspomínam na tie časy. Blízko pri štadióne som mal starého otca a nemusel som tak skoro vstávať na ranné tréningy,“ spomína s úsmevom. „Mal som tak menšiu výhodu voči ostatným. Každé ráno tréning a rovnako aj po škole. Rýchlo spraviť úlohy a zasa trénovať.“ Napokon sa cez mládežnícke kategórie dokázal prebojovať až do hlavného tímu.

Po 96 štartoch v najvyššej slovenskej súťaži prišiel prvý zahraničný angažmán. „Dostal som ponuku od agenta na prestup do Maďarska. Povedal mi, že Miškovec má dobrý tím a chcel by vyhrať ligu. Hrávali tam aj ďalší Slováci, ktorých som poznal a presvedčili ma. Nakoniec sa nám však nepodarilo vyhrať a skončili sme iba druhí.“ Maďarský tím v tejto sezóne rozšíril slovenskú Tipsport ligu. „Hral sa tam dobrý hokej, ale celková úroveň ligy nebola taká ako v našej najvyššej súťaži. Keďže som mal už pár štartov aj v prvej hokejovej lige, tak môžem povedať, že sa vtedy pohybovala skôr na jej úrovni,“ zhrnul svoje prvé pôsobenie mimo Slovenska.

Po roku strávenom u južných susedov smerovali jeho kroky na sever Európy. „V tom čase všetko záviselo od môjho agenta, ktorý to dokázal vybaviť. Zahral som si v Maďarsku a chcel som vyskúšať aj niečo iné. Prišla ponuka z Dánska, a tak som neváhal. Žil som v Kodani a veľmi sa mi tam páčilo. Môžem povedať, že je to naozaj prekrásne mesto, ale život tam bol poriadne drahý,“ pousmial sa Jarábek.

Dvadsaťdeväťročný bek obliekal dres tímu najvyššej ligy Rodovre Mighty. „Naštastie som bol vždy len hokejista a nemusel som si nájsť žiadne iné zamestnanie. Starajú sa tam o hráčov naozaj na vysokej úrovni. Klub ma dokázal zabezpečiť finančne a všetko fungovalo ako sa patrí. Či už to boli tréningy, zápasy alebo aj strava, tak vždy bolo všetko perfektne zvládnuté.“ V závere sezóny sa však sťahoval ešte do susedného Švédska. „Tam som odohral len zopár zápasov. Bola to o čosi rýchlejšia liga ako v Dánsku, pretože tam hralo veľa mladých chalanov, ktorí na sebe skutočne makali.“ Vo Švédsku nastupoval Jarábek v tretej najvyššej súťaži za tím Boras HC.

Cestovanie naprieč Kazachstanom

Zaujímavý krok v kariére nastal po presune do Nemecka. „V Hannoveri sa pred mojím príchodom hrala DEL liga, ale tím predal licenciu a zbankrotoval. Bol tam plán postúpiť vyššie, a preto tam zostali aj hráči, ktorí nastupovali aj v najvyššej súťaži. Mali sme ambície na postup, ale nezvládli sme play-off a nepostúpili sme.“ Podľa jeho slov aj nižšie nemecké súťaže majú svoju kvalitu. „Nie je tam až taký veľký rozdiel ako napríklad v porovnaní s našou prvou ligou. Tretia a štvrtá liga v Nemecku sa jej dokáže vyrovnať. Podstatný rozdiel je však ten, že tam majú oveľa lepšie zázemie ako tu. Porovnateľné je to možno aj s najvyššou súťažou u nás doma,“ priblížil podmienky na hokej v Nemecku.

Trenčiansky odchovanec si pôsobenie v Nemecku pochvaľoval. „Všetko nám zabezpečili a peniaze chodili vždy na čas. Čo si tam hráč zažiadal, to aj dostal.“ Aj v týchto nižších ligách bol záujem o hokej zo strany fanúšikov. „V Hannoveri bežne chodilo na hokej okolo dve tisíc ľudí. Najviac som zažil na derby, keď nás prišlo podporiť až päť tisíc fanúšikov,“ spomína hokejový cestovateľ.

Týmto sa však jeho potulky svetom ešte neskončili. Nasledujúce dve sezóny sa upísal tímu Gornyak Rudny z Kazachstanu. „Mal som tam ísť už skôr, len som túto ponuku odmietol, pretože to pre slovenských hráčov nebolo ešte také známe. Až sa to začalo rozširovať v Pavlodare, kde bol napríklad Julo Penzéš a ďalší. Bola to pre mňa výzva a rozhodol som sa ju podstúpiť.“ Na svoje konto si v tamojšej lige pripísal takmer sto štartov.

Ani po pár rokoch svoje rozhodnutie neľutuje. „Išli sme tam piati Slováci do jedného tímu a nakoniec to dopadlo tak, že všetkých vyhodili a zostal som tam sám. Strávil som tam krásne dva roky a vôbec to neľutujem. Mám rád cestovanie a Kazachstan sa mi veľmi páčil. Na niektoré zápasy ako napríklad do Almaty sme cestovali dva dni vlakom. Vôbec sme neprestupovali a prešli sme takmer celú krajinu. Niekedy sa stalo, že som aj mesiac nebol doma.“ Kazachstan je zaujímavá krajina a v posledných rokoch tam hralo viacero Slovákov.

Aj vďaka hokeju spoznal kus sveta. „Bol som ešte mladý, a preto som aj veľa cestoval, keďže som nepotreboval byť toľko doma. Rád skúšam nové veci, pretože pre mňa sú to rovnaké výzvy ako v hokeji. Baví ma spoznávať nové kultúry a krajiny.“ Na východe si zamiloval aj miestnu kuchyňu. „Ochutnal som toho naozaj dosť, ale najviac mi zachutila špecialita, ktorú tam volajú šašlík. Je to mäso opečené na špajdli a veľmi som si to obľúbil.“ Táto špecialita je známa vo všetkých východných krajinách.

Londýnske predmestie žilo hokejom

Jedna z posledných zahraničných ciest bola do Spojeného kráľovstva. „Hrávali tam brankár Tomáš Hiadlovský a útočník René Jarolín. Volali ma už skôr a mali o mňa záujem, len moja sestra mala svadbu. Potom mi zavolal tréner, ktorý sa ma spýtal, či tam nechcem ísť hrať. V sobotu mi volal a v pondelok po svadbe som už sedel v lietadle.“

Priblížil nám ako funguje tento zimný šport v typicky futbalovej krajine. „V krajine sú také menšie hokejové komunity, ktoré sledujú a venujú sa hokeju. Ja som bol na okraji Londýna a tam bolo veľa tímov. Aj keď si to možno niekto nevie predstaviť, tak na predmestí to žilo hokejom. Na zápasy chodilo tak 500 až 700 divákov. Stále to boli rovnakí ľudia, ktorých hokej zaujímal.“ Jarábek odohral za Basingstoke Bison v najvyššej súťaži 19 duelov. „Bolo to opäť niečo nové a cítil som sa tam dobre. Jediné, čo mi trochu prekážalo bolo, že sa trénovalo večer a často sa končilo veľmi neskoro. Ale inak to bola zaujímavá skúsenosť,“ dodal urastený zadák.

Po britskej zastávke odohral ešte zopár stretnutí v nižších nemeckých súťažiach za tímy Memmingen a Landsberg. Pred ďalším cestovaním ešte úplne dvere nezatvára. „Všetko záleží od toho, kde by to bolo. Je super cestovať, ale človek musí pozerať aj na financie. Momentálne som doma v Dubnici a som tu spokojný. Keby to bolo niečo lukratívne, tak by som nad tým určite pouvažoval,“ uzavrel naše rozprávanie Ján Jarábek.

Foto v článku: Noam photo, mightybulls.dk, Sportfotos-BS.de