Zachytal si aj pred plnou halou v Minnesote, po francúzskom ošiali ešte túži zabávať sa na najvyššej úrovni

Stále sa usmieval. Nerozladila ho ani jednogólová futbalová prehra na Spiši. Hokej ho nesmierne baví a chce sa ním zabaváť. Veď to aj celý život Dušan Sidor robí. Odmalička cestuje, vyrastal v Taliansku, päť rokov hral univerzitnú súťaž na Aljaške, naposledy postúpil s francúzskym štyridsaťtisícovým Angletom do najvyššej súťaže. Prednosť v Anglete však dostal reprezentačný gólman a popradský rodák sa vrátil domov. Domov na Slovensko. Počkal na svoju šancu a naskočil do rozbehnutého humenského vlaku. Za nováčika prvej ligy odchytal už šesť zápasov, a hoci Humenčania v nich len dvakrát zvíťazili, bod ukradli vedúcim Michalovciam i tretej Skalici.  


Vyhovuje im hra na protiútoky

Na Spiši ste odohrali trochu smolný zápas. Prehrať s jedným inkasovaným gólom, brankára to mrzí zrejme o to viac...
Mrzí to, mrzí. Mali sme dosť šancí, ale Spišiaci dobre bránili a ustáli to až do konca. Dostali sme sa do pásma, no potom sme to začali hrať spoza brány, možno aj preto, že súper rozumne a dobre prehustil priestor pred bránkou a my sme už nedotlačili puk dnu. Chýbalo možno aj trošku šťastia, trafili sme tam brvno, škoda. V predošlých zápasoch nám to išlo trochu jednoduchšie, chlapci si to poprihrávali a zakončovali v podstate do prázdnej brány. Ten hokej je niekedy taký, že stačí to hodiť na bránu a skončí to dnu. 

Je ťažké pre brankára odchytať zápas, v ktorom síce nemá množstvo zákrokov, ale keď prídu, tak sú veľmi náročné, pretože sú to veľké šance súpera? 
Brankár musí byť stále pripravený, stále som sa sústredil a snažil sa držať hlavu v hre, aj keď je to niekedy ťažké, keď nemáte veľa zákrokov a zrazu príde gólová šanca, ktorú musíte riešiť. Je to moja robota a musím aj v takýchto situáciách podržať mužstvo.

Takže Spišiaci dokonale využili rovnaký recept, ktorý ste praktizovali proti prvým trom mužstvám tabuľky vy...
Asi tak. Ustáli to vzadu a vyrážali do rýchlych kontier. Určite sa inak hrá proti ofenzívnym tímom, teraz sme boli my v tej roli, že sme útočili a súper sa dostával do kontier. V tých predošlých zápasoch to bolo predsa len trochu ináč, pretože ofenzívnejšie hral súper a my sme vedeli perfektne zužitkovať protiútoky. 
 

Opäť doma a stále usmiaty

V Humennom ste zatiaľ odchytali šesť zápasov. Ako sa vlastne udial váš návrat na Slovensko?
Ja som bol v minulej sezóne v druhej francúzskej lige, kde sme vyhrali titul. Skončili sme sezónu relatívne neskoro. No a tým, že sme postúpili do najvyššej Magnus ligy, tak sa v Anglete rozhodli, že podpíšu francúzskeho reprezentanta. Mne to oznámili v júni, keď už boli všetky brankárske posty obsadené, tak som čakal, ako sa to vyvinie. Už skôr sa ozvali z Humenného, ale chcel som ešte trochu počkať. Keď som však sedel doma, už som bol nervózny, takže som rád, že som v Humennom a môžem chytať. 

Doma tu na Slovensku? 
Áno, doma som stále tu na Slovensku, aj keď v posledných rokoch chodím stále hore-dole. Posledný rok vo Francúzsku, predtým jednu sezónu v Nórsku, pred Nórskom zase vo Fínsku, kde som si ale zranil koleno a trošku ma to zbrzdilo. No snažím sa vrátiť naspäť tam, kde chcem byť. 

Čiže ak správne chápem, chcete byť na Slovensku? 
Niekde na najvyššej úrovni áno. Preto hrám hokej. Samozrejme, že ma to baví aj teraz, ale na tej najvyššej úrovni je to väčšia sranda (úsmev).

Z Humenného by sa vám počas sezóny mohli otvoriť dvere smerom do Košíc...
Na to teraz vôbec nemyslím. Ja si užívam zápasy, teším sa, že môžem chytať, na ľade sa usmievam, mám jednoducho z toho radosť. Prehry zamrzia, ale je to šport, raz vyhráme, raz prehráme, ale musíme to hodiť za seba, poučiť sa z chýb a ideme ďalej. 
 


Dušan Sidor ešte v Popradskom drese. Foto: Nový Čas  
 

Pekný otvorený prvoligový hokej

Humenné sa zatiaľ ako nováčik nestratilo, no nemá aj na viac? 
Myslím si, že máme dobré mužstvo, no niekedy sa zbytočne prispôsobíme súperovej hre. Keď hráme proti prvému tímu tabuľky, tak vieme odohrať vyrovnanú partiu aj dávať góly, no keď hráme proti nižšie postaveným celkom, tak nám to nejde až tak, ako by sme chceli. Keď si usporiadame v hlave veci a budeme hrať stále rovnaký hokej, tak si myslím, že sa môžeme pokojne vyšplhať v tabuľke nahor a aj o niečo hrať.

Pre vás asi nebol problém nastúpiť počas sezóny do rozbehnutého vlaku...
Nie, nie, ja som bol doma, popradský klub mi umožnil trénovať s juniorkou, takže som sa pripravoval, nabehol do tréningového rytmu a v Humennom som už po dvoch spoločných tréningoch chytal. Zápasy sú ale najlepším tréningom, takže som sa už do toho dostal.

Čo hovoríte na našu prvú ligu, v ktorej ste doposiaľ nikdy nechytali?
Je to dobrý otvorený hokej. Čím som vo vyššej lige, tak sa chytá o čosi jednoduchšie, pretože je to viac organizované a často aj defenzívnejšie, dá sa to ľahšie prečítať. Tu sú často nevyspytateľné zápasy, hráme pekný otvorený hokej, veď koniec koncov bolo to vidieť aj v Michalovciach, kde sme hrali celý zápas hore-dole. 
 

Z Aljašky na zápasy lietadlom 

Päť rokov ste hrali hokej na Aljaške. Čo si mám predstaviť pod pojmom hokej na Aljaške?
Hral som tam najvyššiu americkú univerzitnú súťaž, na zápas sme cestovali lietadlom, bolo to super. Mám z toho zážitky na celý život, hrali sme napríklad v Minnesote na štadióne, kde sa hráva aj NHL a prišlo tam 18 000 divákov. V Amerike sa jednoducho ľudia hokejom bavia. Keďže to bola univerzitná liga tak som aj študoval, marketing, manažment a medzinárodný obchod.

Päť rokov na Aljaške stačilo?
Áno, po univerzite som sa vrátil do Popradu, kde som odchytal dve sezóny. Tam sa začalo moje cestovanie. Išiel som na jednu sezónu do Talianska, Fínska, Nórska, no a skončil som vlani vo Francúzsku. Teraz som zastavil opäť na Slovensku.

V talianskom Bolzane ste však boli ešte aj ako mladý chlapec...
Tam som vyrastal, chytal v juniorke. Teraz pred troma rokmi som bol vo Valpellice. To je pri Turíne. Do Bolzana išiel môj otec ako tréner, a tak sme sa s ním presťahovali. Chcel, aby sme sa so sestrou naučili jazyky, takže sme tam išli, chodil som tam normálne do školy aj hral hokej.
 


Majstrovská fotka francúzskeho Angletu. Foto: sudouest.fr
 

Zodvihnúť trofej je to najkrajšie

Takže vy ste tak trochu aj talianska brankárska škola? 
Tak, čo ja viem, skôr asi taká medzinárodná škola (úsmev). Môj otec je tréner  brankárov vo Švajčiarsku, takže odmalička som pracoval s ním. 

Otec je stále trénuje vo Švajčiarsku. Vy ste tam však ešte neboli. Neláka vás to skúsiť Švajčiarsko?
Tam je to pre cudzincov veľmi ťažké. Ak brankár nemá vo svojich štatistikách zápasy z NHL alebo aspoň AHL, tak tam nemá šancu. Majú ešte obmedzený aj počet cudzincov, v najvyššej lige sú to štyria, v nižšej súťaži dokonca len dvaja, takže brankárov cudzincov ani veľmi nechcú, jedine z NHL.

Ak by ste mali vypichnúť najkrajší moment z vašich cestovateľských hokejových zážitkov, čo by to bolo?
Samozrejme, titul z minulej sezóny v Anglete, to bolo najkrajšie. To je jedno, kde človek vyhrá, či je to extraliga alebo prvá liga, lebo je to stále ťažké. To bol najkrajší moment, keď sme doma v Anglete zodvihli trofej, bolo to super. Na maličkom štadióne bolo stále plno 2500 divákov, finále bolo neskutočné, asi za tridsať sekúnd bol vypredaný zápas a pred štadiónom to sledovalo ešte možno ďalších 3000 ľudí. Spravili sme v malom meste hokejový ošiaľ.


Súvisiace články